Šiel, šiel (Karol Duchoň)

Šiel, šiel...

ó šiel, šiel...

ó šiel, šiel (va va va va vá va)

šiel, šiel (va va va va vá va)

 

R: Šiel, šiel za vzdialeným cieľom, šiel, šiel, kráčal pláňou bielou, šiel, šiel, v neľútostných búrkach, šiel, šiel hľadať ten svoj pól. 

1. Sneh mu bičom šľahá tvár, pláň je krutá; mráz mu skúša dať svoj dar, pevné putá; on však nemieni vzdať tento boj; stále hľadá svoj pól.

2. Je to heroická púť v snežnej pláni; človek musí odomknúť snežné brány; človek nemôže vzdať tento boj; musí hľadať svoj pól. 

R1: Šiel, šiel...

R2: Šiel, šiel zemiam mená dával; šiel, šiel, neviedla ho sláva; šiel, šiel zvolil si svoj údel; šiel, šiel hľadať ten svoj pól. 

1. Sneh ti bičom šľahá tvár, pláň je krutá; mráz ti skúša dať svoj dar, pevné putá; ty však nemôžeš vzdať tento boj; musíš hľadať svoj pól.

R3: Sám, sám za vzdialeným cieľom; sám, sám kráčaj pláňou bielou; sám, sám v neľútostných búrkach;sám, sám celý život hľadaj hľadaj hľadaj hľadaj pól.

Sám, sám (va va va va vá va)

Sám, sám (va va va va vá va)

Sám, sám (va va va va vá va)

Sám, sám (va va va va va)

2x

 

Láska, to je moja mama

1. Keď v postieľke tíško spinkám, sníva sa mi sen, v ktorom všade vidím lásku, či je noc, či deň. V ňom spoznávam tú známu tvár, cítim dotyk dlane. Z náruče ju nepustím, veď patrí mojej mame.

R: Láska, to je moja mama, teraz to už viem. Ďakovať ti, Bože, za tvoj dobrý nápad chcem. (2x)

2. Keď na svet prišla láska, rozmýšľal v nebi Pán, akú jej dá podobu, akú jej dá tvár. Viem, že svoje trápenie máš, veď mamou byť, to nie je hra. Napriek tomu, keď zaspávam, si strážcom môjho sna. R: 

 

Najkrajšia hviezdička

 

Najkrajšia hviezdička z celého nebíčka je tvoja mamička, čo ti Boh dal. Až ti tá hviezdička zmizne raz z nebíčka, potom do srdiečka, vojde ti žiaľ.

Nájdeš si lásku, i kamaráta, nikto ti nedá, čo tvoj matka. Najkrajšia...

 

V dolinách

 

V dolinách - kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva, jeho jas v tmavom ráne vždy svieti ako brieždenie. V dolinách - lesný med vonia viac ako tráva na svahoch túlia sa ovčie stáda, v domoch pieseň znie

V dolinách - človek sám svoju prírodu chráni, každý strom, každá lúka na stráni je náš vzácny liek. V dolinách - ľudia nemajú zamknuté brány, majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek.

Je to kraj kde prísne štíty hôr ticho dolín múdro strážia, pokým slnka lúč zazvoní na jarné zvonce ovčích stád. Je to kraj kde ráno vstáva skôr, kde sa drevo z hory tíško zváža, je to Slovensko čarovné, hrdé, mám ho rád...

 

V dolinách, láska má farbu spálenej trávy, kvitne nenávisť, klamstvo a závisť v lúkach nádherných.

V dolinách, mosty padajú do mútnej rieky, navždy rozdelia niekoho s niekým  na kom záleží.

V dolinách, besní psi majú prevahu stáda, každý každému do vrecka schádza ako úžerník.

V dolinách, často vrie mnohým v chrbtici miecha, taká horúca miecha, keď špiecha, vchádza hnev do žíl.

Je to kraj, kde vládne zvláštny gén, kde sa každý hlúpo rúha, že sa aj diabol naozaj niekedy musí ľudí báť. 

Je to však aj kraj tých krásnych scén, keď po čiernom daždi výjde dúha. Je to kraj, ktorý môže mať niekto snáď aj rád. 

http://www.youtube.com/watch?v=vtmPzn_EQcQ